Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry

Vladimír Kyseľ
dramaturg, režisér, dokumentarista a zakladateľ Centra pre tradičnú ľudovú kultúru

V roku 1978 uzrel svetlo sveta gramoalbum (dvojplatňa) s názvom Orava. Išlo o prvý zo série gramoalbumov z edičného radu Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry. Ďalšími titulmi (vždy 4 gramoplatne) boli Pohronie, Podpoľanie, Liptov, Kysuce a Terchovská dolina a Gemer a Malohont (posledný titul vyšiel ako 4 CD). Celá edícia bola výsledkom série regionálnych programov uvádzaných postupne na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve väčšinou pod dramaturgickým aj režijným vedením Viliama Jána Grusku. Z jeho tvorivej dielne vzišiel aj námet na zdokumentovanie hudobnej kultúry jednotlivých regiónov. K realizácii sa pridal Svetozár Stračina a ďalší spolupracovníci. Tak vznikol jeden z najvýznamnejších projektov svojej doby, zameraný na zaznamenanie a sprístupnenie ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry jednotlivých regiónov stredného Slovenska prostredníctvom verejnosti prístupnej formy – zvukových nosičov.

Súčasné formy komunikácie, akými sú elektronické cesty či rôzne druhy audiovizuálnych nosičov, poskytujú veľké možnosti aj na sprístupňovanie rôznych podôb ľudovej kultúry. Vo veľkej miere sú, najmä hudobné prejavy ľudovej kultúry, takýmto spôsobom aj sprístupňované. Treba však zároveň povedať, že v drvivej väčšine ide o sprístupňovanie prostredníctvom súčasných interpretov, ktorí kopírujú alebo v menšej či väčšej miere štylizujú archaickejšie podoby tejto kultúry. Zriedkavo má laický poslucháč možnosť vypočuť si tých interpretov, od ktorých súčasní spracovatelia ľudovej hudby čerpajú materiál. Napríklad aj tých, ktorí spievali a hrali na spomínaných gramoalbumoch.

Priamy zvukový kontakt so spevákmi a s muzikantmi spred štyridsiatich rokov vytvára osobitú atmosféru. Prenáša poslucháča do prostredia predchádzajúcej generácie. Generácie, ktorá hudobnú tradíciu preberala od svojich predkov, ku ktorým už takmer vôbec nemáme prístup ani prostredníctvom archívnych záznamov. Speváci a muzikanti, ktorí účinkovali pri nahrávaní gramoalbumov, sa svojmu umeniu neučili účelovo, organizovane, ale získali ho priamym medzigeneračným prenosom. Len máloktorí ho v minulosti predvádzali na scéne a ich hudobné schopnosti sa prejavili až po impulze, ktorý prišiel zvonka – od výskumníkov, resp. pripravovateľov programu. Ich hudobný prejav môžeme preto z dnešného hľadiska považovať za archaickú ľudovú hudbu. Táto hudba odráža archaickejšie vrstvy myslenia a do určitej miery približuje predstavy o usporiadaní spoločnosti svojej doby a vzťahoch, ktoré v nej panovali. Odborne fundovaný výber piesňového a hudobného repertoáru príslušného regiónu je dobrým východiskom pre objektívnu informáciu o stave tohto repertoáru v konkrétnom čase. Vzhľadom na šíriaci sa multikulturalizmus môžeme v tejto súvislosti hovoriť aj o výchovnom efekte a mohutnej podpore zachovania rozmanitosti našej ľudovej kultúry. Ona stále ostáva dôležitým prvkom zachovania identity a nenahraditeľným komponentom na našej ceste z minulosti do budúcnosti.

Panoráma dnes plní aj inšpiratívnu funkciu tak, ako to predpovedal jej iniciátor Viliam Ján Gruska v poznámke k príprave gramoalbumu Orava: „... určite vznikne aj spoločenský záujem zachytiť, zaznamenať a sprístupniť čo najširšej verejnosti aj toto bohatstvo ľudovej kultúry...“

Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru dnes na webovom sídle www.fondtlk.sk sprístupňuje prvky tradičnej ľudovej kultúry v celej jej šírke každému, v každom čase a na každom mieste. V čase príprav reedície gamoalbumu Pohronie je sprístupnených viac ako 7 600 digitálnych informačných jednotiek, z toho viac ako 3 000 ľudových piesní a ľudovej hudby (cca 71 hodín záznamov) prevažne v interpretácii ľudí z jednotlivých dedín bez javiskovej skúsenosti. Nahrávky boli získané zo súkromných archívov rôznych zberateľov, veľkú časť však tvoria záznamy, ktoré nahrali výskumníci pri príprave gramoalbumov a neprešli sitom prísneho výberu. O ich sprístupnenie však prejavili záujem obidvaja hlavní protagonisti projektu Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry Viliam Ján Gruska aj Svetozár Stračina ešte počas ich života.

Podobných projektov je ako šafranu, a tak reedícia regionálnych gramoalbumov je pre súčasníkov jedným z mála kontaktov so staršou hudobnou vrstvou prostredníctvom jej priamych nositeľov.

Moderný dizajn jednotlivých titulov by sa mohol stať aj zaujímavým zberateľským artefaktom.

Zatvoriť

Naďa Gilániová
v čase prípravy a realizácie gramoalbumu LIPTOV metodička i vedúca oddelenie ZUČ na Okresnom osvetovom stredisku, Liptovský Mikuláš 

Sedemdesiate roky 20. stor. boli pre folklórne hnutie na Slovensku žičlivé. Bola to však i doba, keď najstarší pamätníci pomaly odchádzali do večnosti a to, čo sa s nimi strácalo, strácalo sa nenávratne. Preto sme aj v Liptove prijali projekt Viliama Jána Grusku na uchovanie ľudovej kultúry v jej zvykoslovnej, hudobnej a piesňovej podobe. Bola to nová, jedinečná, široko koncipovaná, a v tom čase náležito potrebná forma i v osvetovej práci.  

Viliam Ján Gruska bol mojím vzácnym priateľom a učiteľom. Zasvätil ma do mnohých foriem spolupráce pre národnú kultúru. Bol to človek činorodý, rozhľadený, encyklopedicky vzdelaný, vždy s pohľadom do budúcnosti. Keď ma oslovil, aby som na projekte uchovania ľudovej kultúry v Liptove spolupracovala, prijala som túto funkciu so všetkou zodpovednosťou. Príprava scénického programu a gramoalbumu sa začínala súčasne a trvala od jesene 1978 do januára 1981.

Na začiatku sme rozposlali dotazníky do všetkých obcí, aby sme získali prehľad, aké zvyky, obyčaje, ľudové pesničky a hudobné prejavy sa zachovali do dnešných čias, či sú súčasťou života obce, alebo ostali už len v pamäti najstarších. Vrátil sa nám slušný počet dotazníkov - z 90 obcí sa vrátilo skoro 50. Niektoré boli svedomito vyplnené, iné povrchne, prišli nám i celkom čisté, niektoré obce nereagovali vôbec. Dotazníky  boli  prvým   východiskom  pre  program scénickej mozaiky o ľude a ľudovej kultúre Liptova, ale aj pre začatie prípravy gramoalbumu o jeho ľudovej hudobnej a piesňovej kultúre, lebo priniesli už i mená spevákov, inštrumentalistov, členov existujúcich ľudových hudieb.

Scénickú mozaiku pripravil Viliam Ján Gruska a vytvorilo ju 15 obcí: Bobrovec, Černová, Dúbrava, Huty a Malé Borové, Komjatná, Liptovská Teplička, Liptovské Revúce, Liptovské Sliače, Lúčky, Pribylina, Smrečany, Štrba, Važec Východná. Uskutočnila sa na Folklórnom festivale pod Poľanou v Detve 14. júla 1979 o 21.00 hod. Pre všetkých účinkujúcich to bol silný zážitok. Snúbil sa so spoluzodpovednosťou za program i s hrdosťou na tradície predkov, ktoré, mnohé už i zabudnuté,  ich pričinením uzreli svetlo sveta. 

*

Dobré chýry o programe Liptova v Detve aj o vlastnom rozhodnutí účinkujúcich, že všetci budú pokračovať v príprave na nahrávanie gramoalbumu, sa šírili rýchlo. Dostali sa do obcí, ktoré predtým váhali či ľutovali, že sa nestihli pripraviť, záujem prejavili aj celkom nové obce: Biely Potok, Demänová, Hybe, Hubová, Jamník, Likavka, Liptovská Kokava, Liptovská Lúžna, Liptovská Osada, Liptovská Porúbka, Liptovská Sielnica, Liptovská Teplá, Lisková, Martinček, Stankovany, Valaská Dubová, Závažná Poruba. Bolo ich spolu 32.

Pre všetkých som vypracovala metodickú pomôcku, aby sa pri vyhľadávaní a spracovávaní  zoznamu piesní, ktoré považujú za ľudové a ich obciam vlastné, pridržiavali kalendárneho a rodinného zvykoslovia i vtedajších pracovných možností. Chcela som takto pomôcť obciam (niektoré nemali skúsenosti alebo sa v tom čase venovali ochotníckemu divadlu), a predísť tomu, aby nehľadali medzi tzv. ľudovkami a obohratými  piesňami.

Každá obec mala vlastného pripravovateľa, s ktorým som bola v pravidelnom kontakte. Boli to prevažne učitelia, riaditelia osvetových besied, inžinieri, technickí i administratívni pracovníci, robotníci, železničiari, ženy v domácnosti, kuchárka v školskej jedálni, lekár-zubár i predsedníčka JRD. Bolo ich 41. Väčšinou to boli blízki spolupracovníci nášho okresného osvetového strediska.

Prvým krokom prípravy bolo vyhľadávanie a predbežné zaznamenávanie (na magnetofónové pásy) všetkých piesní a hudobných prejavov, ktoré podľa vlastných výskumov mohli byť ľudové a pôvodné. Hudobný skladateľ Svetozár Stračina, ktorý sa pripojil k projektu Viliama Jána Grusku ako dôležitá a potrebná osobnosť, bol prekvapený, že v 32 obciach Liptova žilo koncom 70. rokov minulého storočia 1600 piesní. Podľa jeho slov „medzi zrnom bolo veľa kúkoľa“, ten však vyčistil, vyškrtal nevhodné a začala sa vlastná príprava, o ktorú sa zaujímal.

V príprave nebola žiadna obec osihotená. Ani Viliam Gruska nenechal nič na náhodu. Spolu sme prešli celý Liptov podľa hraníc bývalej župy. Chodili sme, ako sa dalo - autobusom, osobným vlakom, služobným autom i pešo, lebo Vilo nepoznal slovo „nedá sa“. Cieľom našich návštev bolo odovzdať potrebné informácie, zoznámiť sa s ľuďmi (pripravovateľmi i ostatnými členmi), s ich skúsenosťami s folklórom, so stavom muzikantov v ľudových hudbách, s nevyhnutnými administratívnymi prácami, s možnosťami techniky nahrávania na mg. pásky, s ponúkanou metodickou pomocou i so zabezpečením dopravy na skúšky. Ľudia boli ochotní, ústretoví, vzájomnú spoluprácu prijímali s porozumením a dôverou. Prijaté rozhodnutia boli záväzné  a dodržiavali ich obe strany. Nesmiem opomenúť, že Viliam Gruska bol v styku s ľuďmi ozajstným majstrom. Vždy hovoril ako so seberovnými, jasne, stručne, zrozumiteľne. Zaujímal sa o ich starosti, problémy a zdravie. Ak niekto potreboval pomoc, rád poradil i pomohol. Preto mal dvere všade otvorené. 

Gramoalbum sme nahrávali v banskobystrickom rozhlase v roku 1980: v dňoch 18. a 19. októbra,  8. a 9. novembra a 29. a 30. novembra. V roku 1981 to bolo v dňoch 10. a 11. januára. Ľudia prichádzali objednanými autobusmi podľa presného harmonogramu, oblečení zväčša v krojoch, ale i vo sviatočnom odeve, niektoré ženy s nevyhnutnými kabelkami „akoby do televízie“, čo bolo pri nahrávaní prekážkou. Všetci mali v sebe patričnú hrdosť, zvedavosť, ale predovšetkým odhodlanie, aby im to vyšlo „na prvý raz“. Nahrávanie viedol Svetozár Stračina s Viliamom Gruskom, ktorý popritom robil i fotodokumentáciu. Vedúcim nahrávania bol hudobný redaktor rozhlasu Juraj Dubovec. Zúčastnila som sa na všetkých dňoch nahrávok, pretože som chcela zažiť tú jedinečnú, už nikdy sa nezopakujúcu atmosféru a vedieť „z pravej ruky“, ako sme v tomto snažení obstáli. Svetozár Stračina bol na nahrávanie dokonale pripravený. Bol zásadový, kde-tu i štipľavý, no vždy náročný a sem-tam priateľský. Rád prerušil nahrávanie, aby sa porozprával s muzikantmi, ktorí spomínali, že v 19. stor. a v prvej polovici 20. stor. bolo v Liptove aspoň 25 muzikantských skupín.    Videla som jeho písomnú prípravu na nahrávanie  – znotovaných a otextovaných všetkých 186 piesní, ktoré sa dostali na štvorplatňové gramoalbum – a zostala som stáť v úžase a pokore pred jeho neúnavnou pracovitosťou a zodpovednosťou.

*

Scénický program i nahrávanie gramoalbumu zanechali v ľuďoch silné citové zážitky. Chceli sa stretávať, ale hlavne pokračovať v činnosti. Urobili sme si batôžkové fašiangy v kultúrnom dome v Pribyline, aj tam mi pripomínali: „Len nám nedajte zaspať!“. Dúbrava, Smrečany, Závažná Poruba vydržali až do týchto čias.

Stretli sme sa tiež v Bobrovci na nedeľnom odpoludní pri muzike a pri spomienke na historickú udalosť, lebo muzikanti v tejto obci si už 25. apríla 1767 založili muzikantský cech, v tom čase široko-ďaleko prvý. Cech  sa volal Bratstvo a mal svojho cechmajstra i protokolárne artikuly.  Rudolf  Žilla (1912), ktorý sa zúčastnil na nahrávaní, bol posledným primášom z cechmajstrovského rodu Žillovcov. Najstarším primášom na nahrávaní bol Ferdinand Koma (1906) z Černovej, ktorý vychoval generácie muzikantov v tejto obci.

Pokles počtu muzikantov v Liptove podnietil dvoch ozajstných milovníkov ľudovej hudby –   Jaroslava Hrnčiara a Gabriela Cibiru – k užitočnej práci. Prvý si vo vlastnom dome zriadil detskú muzikantskú školičku, ktorá trvá dodnes a absolvovalo ju viac ako 50 detí. Druhý založil a viedol 2 detské ľudové hudby. Ich členovia dnes hrávajú vo folklórnych súboroch.

*

V gramoalbume Liptov našiel inšpiráciu Divadelný súbor z Bátoviec-Pôtora pre predstavenie Pastierska symfónia. S predstavením hosťoval v Liptovskom Mikuláši (jún 2018) a milo ma prekvapil, že si doň veľmi funkčne zaradil 2 uspávanky Anny Grelovej (1921) z Liptovských  Sliačov. Interpretovala ich v pôvodnej podobe Natália Puklušová, ktorá spev umocnila vlastným   profesionálnym prejavom. Do predstavenia  divadelný súbor vložil tiež Vyčitovačku, ktorú na platni predviedla Zuzana Gregušková (1913) zo Štrby tak, ako sa ona zachovala v pôvodnom znení.

Z tej istej platne si folkový spevák a pesničkár Jaromír Nohavica vybral do svojho repertoáru vysťahovaleckú pesničku Keď Hanička cez more plávala speváčok Zuzany Petrenkovej (1922) a Anny Gašperčíkovej (1924) z Východnej. Spevák ju zaspieval na svojom koncerte v mikulášskej Synagóge (august 2016) vo folkovej úprave s akordeónovým sprievodom Roberta Kuśmierskiego z Poľska.

Zatvoriť

Alžbeta Lukáčová
etnomuzikologička a hudobná dramaturgička

Zvuková edícia Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry patrí k najvýznamnejším projektom, ktoré boli v našom prostredí v oblasti vydávania ľudovej hudby realizované. Platí to pre celú históriu zaznamenávania a sprístupňovania hudobno-folklórnych prejavov verejnosti, ktorých korene siahajú do 20. rokov 20. storočia. Dodnes, teda do obdobia digitálnej techniky, sa žiadny väčší a komplexnejší počin nezrealizoval. Jedinečnosť Panorám však nespočíva len vo jeho rozsahu, ale aj v skutočnosti, že boli určené a dostupné verejnosti, a to nielen odbornej, ktorej boli určené viaceré vynikajúce zvukové nosiče v predchádzajúcom období. Prijímateľmi sa teda malo stať široké spektrum ľudí, ktorých poslucháčska skúsenosť bola v tom čase neraz formovaná vydavateľskými projektmi reprezentujúcimi štylizovanú, orchestrálne poňatú folklórnu hudbu a mainstreamovým rozhlasovým vysielaním. Špecifickú poslucháčsku skupinu tvorili ľudia v tesnejšom kontakte s tradičnými hudobnými predlohami a fanúšikovia v tom čase veľmi populárnej rozhlasovej relácie Klenotnica ľudovej hudby. Práve táto relácia s jej autorom, Ondrejom Demom, sa tešila popularite rovnako ako i LP platne, ktoré s vybranými záznamami tradičných svadieb vyšli. Panorámy tak zachytili veľmi široké poslucháčske spektrum – „klenotničiari“ ich s nadšením privítali a cielene vyhľadávali, no dostali sa aj medzi bežných poslucháčov, ktorí si ich bez problémov mohli zadovážiť v obchodnej sieti. Prečo sa však Panorámy stali trvalým artefaktom, ku ktorému sa dodnes vraciame? Ich pripravovatelia siahli po hudobnom folklóre takých regiónov stredného Slovenska, kde mala tradícia spevu i inštrumentálne hudobné prejavy mimoriadne rozvinutú podobu a – ako možno počuť – životaschopnosť i v 2. polovici 20. storočia. Mapujú jednotlivé regióny z hľadiska zastúpených lokalít veľmi komplexne a prehľadne, pričom sa nesústredili len na reprezentatívne a folklórne živé obce, ale podávajú obraz o celom kultúrnom priestore. Pre mnohé obce znamenalo nahrávanie Panorám jedinú dokumentáciu ľudovej hudby, ktorá tam historicky bola realizovaná. Sprievodný tlačený materiál poskytuje odborné informácie zrozumiteľným spôsobom a venuje sa historickým, etnografickým, lingvistickým i hudobným aspektom kultúry v jednotlivých lokalitách. Všetky tieto texty pripravili fundovaní odborníci zjavne i s metodickým zámerom so snahou poskytnúť čo najkomplexnejšie informácie. Záujemcom o prácu s týmto pramenným materiálom sa stali nápomocné prepisy textov piesní zaznamenaných na nahrávkach a v niektorých vydaniach Panorám i transkripcie vokálnych aj inštrumentálnych prejavov (Pohronie, Liptov, Podpoľanie). Vo všetkých albumoch nachádzame podrobné súpisy účinkujúcich i spolupracovníkov, ktorí sa podieľali na nahrávaní, spolu s fotografickým materiálom. Je viditeľné, ako sa sami pripravovatelia edície v priebehu času konfrontovali s jej obsahom, upravovali jej rozsah a rozširovali i koncepciu sprievodnej informačnej brožúry. Viliam Gruska, ako dominantná osobnosť projektu, opäť potvrdil svoju povesť vizionára, znalca a neúnavného propagátora ľudovej kultúry.

Dnes vidíme, že táto jeho aktivita nemala len popularizačný, ale i významný motivačný a záchranný rozmer. Na nahrávanie boli oslovovaní ľudia, pre ktorých bol kontakt s folklórnymi tradíciami samozrejmosťou a vecou autopsie. Vyrástli v nich a boli ich prirodzenými nositeľmi. Išlo o generáciu narodenú medzi vojnami, no viacerí speváci a muzikanti dokonca vyrastali pred 1. svetovou vojnou. Dnes túto generáciu voláme „ľudia starého sveta“ a pamiatkou na ich duchovné dedičstvo sú i zvukové dokumenty zachované v edícii Panorám. Práve týchto ľudí Gruska nachádzal a spoznával na svojich cestách po Slovensku a oni sa stávali súčasťou jeho monumentálnych tematických programov na veľkých folklórnych festivaloch vo Východnej a v Detve. Jedným z výsledkov týchto programov je i vznik prvého dielu edície Panorámy ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry – Orava. Hneď od začiatku sa na nej podieľal tím skúsených profesionálov – predovšetkým hudobný skladateľ a folklorista Svetozár Stračina, ktorý spolu s Gruskom albumy pripravil a zostavil ich dramaturgiu. Popri nich tu boli ľudia, ktorí pripravovali nahrávanie (a účinkujúcich) v regiónoch: hudobný redaktor banskobystrického rozhlasu Juraj Dubovec, metodik Igor Medlen a celý rad ľudí, ktorí priamo vo svojich obciach udržiavali miestne ľudové tradície nažive. Nezastupiteľný vklad do projektu priniesol aj významný jazykovedec Anton Habovštiak pojednaniami o prepise textov a o jednotlivých nárečiach.

Vo vzťahu k Panorámam musím byť aj osobná. Patrím totiž do generácie, ktorá vstúpila do folklórneho hnutia na začiatku 90. rokov, teda v čase, keď vo folklórnych súboroch stále prežívala štylizovaná a aranžérsky upravovaná ľudová hudba. To bola naša hudobná skúsenosť, ktorá nám formovala svetonázor i vkus – tí, ktorí nemali šťastie rodinnej hudobnej tradície alebo nepochádzali z folklórne živých obcí, o tradičnej ľudovej hudbe mali nejasnú predstavu. Nikto nás k jej poznávaniu neviedol. O to dôležitejšie boli vysokoškolské štúdiá v Bratislave, keď sme sa „našli“ viacerí mladí ľudia zažiadaní spoznávať tradičné hudobné predlohy a pátrať po starých muzikách. Chceli sme objavovať autentický folklór, ako sme to vtedy volali. Vznikalo hnutie tanečných domov a ja som sa dostala do partie ľudí, v rámci ktorej sme si ako najväčšie vzácnosti požičiavali MG kazety s nahrávkami tradičnej hudby. Oficiálnou cestou v obchode sa nič poriadne kúpiť nedalo. O Panorámach už nebolo ani slychu. V ponuke bola len autorsky upravovaná ľudová hudba s rozhlasovými sólistami. A tak sa nahrávky z Panorám prehraté na MG páskach stali naším základným oknom do poznávania tradičnej ľudovej kultúry. Prácne sme si budovali vlastné archívy, nahrávali rozhlasové relácie, prehrávali staršie platne. Tým, že tieto nahrávky boli ťažko dostupné (lebo náklad platní bol už dávno rozpredaný), o to viac pozornosti sme venovali ich štúdiu. Spoznávali sme fascinujúci svet živelného spevu a hudby, spoznávali sme jeho osobnosti, za ktorými sme v neskoršom období osobne chodili a ktoré nám poskytli tú najlepšiu školu života. Panorámy teda nepôsobili len „zvonka“, ale vyvolávali i záujem „zvnútra“. Bezprostredne po festivalových programoch a nahrávaní v banskobystrickom rozhlase sa mnohí z nositeľov hudobných tradícií rozhodli vo svojej aktivite pokračovať, vznikali folklórne zoskupenia, nové kapely. Na moju a ďalšie generácie tieto nahrávky pôsobili, s odstupom rokov od ich vydania, ako dokument fascinujúceho sveta tradičnej hudobnej kultúry, ktorý stojí za to objavovať. Bez jeho poznania by sme boli chudobnejší – preto dnes sami pokračujeme v diele, ktoré nám bolo aj prostredníctvom Panorám ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry sprostredkované.

Zatvoriť